Joahnnie´s stories

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Oliver Bilane 2.kapitola 5/6

:o))

Dnes ho tak ako včera prišla zobudiť cudzia sestrička. Keď sa Mária včera ráno neobjavila so stolíkom s teplomermi bol sklamaný. Dnes ráno to však už hraničilo so zúfalstvom. On naozaj potrebuje Máriin povzbudzujúci úsmev. Chce cítiť, že pre niekoho nie je len ďalším rádovým pacientom. Toto mu nemohla ponúknuť žiadna zo sestričiek. Až do obeda povedal iba niekoľko zdvorilostných pozdravov a poďakovaní, na nič iné sa nezmohol. Každý, kto okolo neho prechádzal bol priateľský. Oliver sa snažil opätovať úprimné úsmevy ale pri obede ho to už omrzelo. Ja sa už dnes nechcem pretvarovať. Prosto nemám náladu a nechajte ma všetci na pokoji. Každý máte svoj problém tak prečo sa silou mocou snažíte pridať si na seba ešte aj ten môj. Oliver nikdy tieto vety nevyslovil no vždy keď sa niekomu pozrel do očí, mal chuť vyhŕknuť naňho všetky sťažnosti. Ku každému sa dnes správal možno až príliš odmerane a chladne. Oliver si aj uvedomoval, čo v ňom vyvoláva takú nevôľu komunikovať. Ani v najmenšej miere to nebol hnev. Bolo to zúfalstvo a strach. Obava z toho, že tá milá sestrička Mária bola iba pokračovaním jeho sna a on sa zobudil až včera. Bál sa, bál sa ako malé dieťa, ktorému odbehnú rodičia, že ju už nikdy neuvidí a nevedel si predstaviť ako to v nemocnici ešte vydrží. Hlúpy strach, hovorieval si. Vedel o ňom, no i tak si ho nedokázal vysvetliť. Ako môže tak hlúpo clivieť za pár pohľadmi a úsmevmi. Ako je možné, že osoba ktorú pozná len pár minút mu môže chýbať viac, ako takmer celá rodina? Smúti za niekým, kto si iba plnil svoje povinnosti no aj tým si ho už získal. Aj keď tejto nezmyselnej obave vôbec nerozumel, dobrovoľne ju nechal pohltiť ho. Nemal síl ani dôvod odporovať pocitu nedostatku. Niekoľkokrát sa nad sebou pozastavil a hanbil sa za seba, že sa nechal takto na človeka namotať.

       Krátko po obede mu na vetché nemocničné dvere zvoľna zaťukala ženská ruka. Sestrička nepočkala na ohlásenie iba rýchlo bez otvorenia dverí oznámila: „Bilane, rodičia.“

       Oliver stál opretý o parapetu okna na druhej strane izby. Pozoroval panorámu svojho rodného mesta. Sledoval ako z neďalekého business centra  vychádzajú skupinky do oblekov poobliekaných mužov a žien a snažia sa čo najskôr dostať sa do blízkej reštaurácie. Pred vchodom sa už vytváral dlhý rad ľudí a Oliver si mohol znova pripomenúť priamu úmeru, ktorá platí v každom väčšom meste. Čím dlhší rad, tým väčšia nervozita. A bolo úplne jedno pred čím ten rad stojí. Neodpustil si zlomyseľný úsmev keď sa na tú organizovanú podráždenosť pozeral s nadhľadom siedmych poschodí. Hneď ako si však spomenul na to, čo jedol doteraz v nemocnici on, úsmev mu opadol a striaslo ho, akoby zjedol citrón. Vtedy započul klopanie a hlas sestričky, ktorá ho ráno zobudila. Okamžite otočil hlavou a po dlhom čase sa mu v očiach zračila iskrička radosti. „Obaja?“ opýtal sa s náznakom nádeje v hlase. Odpovede sa nedočkal. Sestrička už nebola za dverami. „Dúfam,“ povedal si už len pre seba. Pomaly prešiel okolo troch postelí kým sa dostal ku svojej, najbližšej pri dverách. Už včera rozmýšľal, že sa presťahuje ďalej od dverí no keď si uvedomil, že takto to má o minimálne dva metre bližšie k záchodu a sprche, jeho lenivosť zvíťazila a presvedčila ho zostať na tej istej posteli. Sadol si na miesto medzi vankúšom a paplónom a prezrel sa. Ešte stále si nemohol zvyknúť, že celý deň chodí v jednom pyžame. Pred tým, ako pôjde za rodičmi by sa rád upravil. Zistil, že nemá ako a tak si iba oprášil prach z lakťov, ktorý nachytal keď sa opieral o parapetu, a otvoril dvere.

       Za sklenými dverami ktoré slúžili ako vstup na Oliverovo oddelenie bolo pre návštevy vyhradený malý priestor s dvoma obdĺžnikovými stolmi okolo ktorých boli staré hnedé nepohodlné sedačky a kreslá. Oliverovi rodičia sedeli za jedným zo stolov na dlhej sedačke otočenej k dverám. Obaja rodičia sa jednou rukou opierali o operadlo a v strede medzi sebou mali Oliverovho mladšieho brata Samuela. Adam, ktorý sedel po Samkovej pravici mal oblečenú dlhú košeľu s hnedo-zelenými pásikmi. Jeho vypracované svaly na nohách obopínali tesné rifľové nohavice kaki farby. Na chodidlách sa mu leskli tmavo čierne talianske lakovky, ktoré nezvykol nosievať. Teraz si Oliver spomenul, že ich jeho otec ich mal na sebe aj vtedy, keď ho bol tak nečakane navštíviť v škole. Potom si však uvedomil, že on vlastne ani nevie v čom chodí do práce a tak otcovu obuv nechal na pokoji. Adam pravou rukou mocne zovieral operadlo a ľavú mal vystretú na vrchu sedačky. Prstami si vyťukával melódiu známej piesne z 80-tych rokov priamo nad Samkovou hlavou a on sa mu za to snažil prsty chytiť. Matka Eva sa na to pozerala s úsmevom. Vlnité gaštanovohnedé vlasy jej zakrývali obe líca a ladne sa pohybovali pri každom zdvihnutí jej kútikov. Oliver miloval ten pohľad keď bola jeho rodina spokojná a šťastná. V dni keď nikoho z rodiny nezaťažovalo nijaké bremeno spoločnosti, dokázali sa úplne odovzdať ľuďom, ktorých stretli a oni im boli za to vďační. Dnes vyzerali všetci bezstarostne a uvoľnene a Oliver ďakoval nebesiam že ho prišli navštíviť všetci a v takejto nálade. Tichým krokom sa priblížil k veľkým preskleným dvojkrídlovým dverám. Všetci mali uprené pohľady na Samkov pokus ulapiť otcove prsty a tak Oliver zostal nepovšimnutý. Ešte hodnú chvíľu pozoroval rodinnú idylku a mimovoľne sa usmieval. Napokon chytil obdĺžnikové kovové držadlo na ľavom krídle mohutných dvier a sťažka potlačil. Dvere boli ťažké a tak sa pre istotu zaprel aj druhou rukou. Pánty nepríjemne zavŕzgali a to prinútilo Oliverovu rodinu aby sa pozreli pred seba.

       „Oliii,“ Samkove oči zažiarili keď vo dverách uvidel svojho staršieho brata. Bodro zoskočil z hnedej sedačky rozbehol sa smerom k dverám. Jeho beh ešte stále vyzeral trochu nemotorne.

       „Samkooo,“ Oliver opätoval bratove zvolanie a keď k nemu Samko pribehol chytil ho oboma rukami pod pazuchy a zdvihol ho nad hlavu. Bol to obľúbený zvyk keď ho brával zo škôlky. „Počuj, buď si ty čím ďalej tým ťažší, alebo som ja čím ďalej tým slabší, ha?“

       Samko sa zatváril zamyslene: „To budem asi ja. Tato ma zobral hneď po obede.“

       Oliver si ho teraz priložil k prsiam a prichytil si ho iba pravou rukou okolo pása: „Áno? A čo ste mali dobré?“ opýtal sa s hraným záujmom len aby sa mu do uší opäť dostal ten zvonivý okúzľujúci detský hlas ktorým dokázal Samko obmäkčiť každého. Kým mu Samko rozprával o tom, kto varí lepšie špagety prešiel k stolu a sadol si na jedno z kresiel ktoré bolo oproti pohovke. Keď brat skončil, Oliver súhlasne prikývol a pobozkal ho na ľavé líce. „Ahojte,“ pozdravil konečne svojich rodičov. Obaja takmer naraz odzdravili. Eva začala s nepretvarovanou starosťou v hlase: „Ako sa cítiš?“

       „Výborne, mami,“ zaklamal trochu Oliver a zatajil bolesti hlavy, „myslel som si, že to tu bude horšie.“

       „Starajú sa o teba dobre?“ rýchlo, takmer nezrozumiteľne vyhŕkol Adam. V tóne jeho hlasu bol počuť úprimný záujem.

       „Skvelo, tato, skvelo,“ nedokázal sa vyhnúť ironickému tónu.

       „Viem si to predstaviť,“ chápavo, no taktiež s cinickým tónom prikývol Adam.

       „To pochybujem,“ mierne drzo odporoval Oliver, „keby si jedol to, čo ja, tak budeš radšej hladovať.“

       „Keby si jedol to, čo ja na vojne, tak za toto ešte ďakuješ,“ pre Olivera s jeho otcom bolo vlastné, že takmer v každej príležitosti súťažili v tom, kto povie poslednú prebíjajúcu vetu. Niekomu sa to možno mohlo zdať ako hádka, Eva však už vedela , že je to iba zdravé súperenie, ktoré sa nikdy neskončí ozajstnou hádkou. I napriek tomu sa však snažila zakročiť: „Musíte sa hneď začať hádať?“

       Obaja ju odignorovali a Oliver pokračoval: „Mám šťastie, že vojenčinu zrušili, čo?“

       „No to teda máš,“ obaja mali teraz pocit víťazstva. Adam, že povedal poslednú vetu a Oliver, že otec sa nezmohol na nič lepšie. Obom sa na kúsok zdvihli kútiky úst a nastalo krátke ticho. Prerušil ho Oliver, keď si spomenul na svojho psa: „A ako sa má Fredy?“

       Nerozprávali sa dlho, málo cez pol hodinu a potom sa Adam vyhovoril na prácu a že nechce mamu so Samkom nechať ísť autobusom a tak ich odvezie autom. Počas ich  rozhovoru rozoberali iba obyčajné témy. Oliver sa dozvedel, ako sa má každý jeden člen rodiny i to, ako je im všetkým smutno. Vždy, keď nastala sebe kratšia chvíľa ticha, Adam sa snažil rýchlo nastoliť nejakú nezáživnú tému. Rozlúčili sa vrúcne, hlavne Samko nechcel od svojho veľkého brata odísť. Keď všetci nastúpili cez mohutné kovové dvere do nákladného výťahu, Oliver odchádzal do svojej izby pokojný. Prechádzal cez chodbu s úsmevom a mal nutkanie každého zdraviť. Usmieval sa, až do momentu, keď si spomenul koľko mnoho otázok zabudol položiť a koľko neobjasnených tajomstiev ešte otec skrýva. Položil sa na posteľ a jeho bezstarostné myšlienky teraz vyhnala spomienka na otcovu návštevu v škole. Už asi chápal prečo ho otec nenechal nastoľovať témy.

Oliver Bielovič

 


Oliverov šuplík :) | stály odkaz

Komentáre

  1. Začína to mať v sebe kus depresie
    ale na svoj vek píšeš skutočne veľmi dobre
    publikované: | autor: zelenarusalka (e-mail, web, neautorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014